December 2013

Bring me The Horizon - Sleepwalking

30. december 2013 at 17:01 | Julls |  Music
Naposledy som sem dávala čo sa týka hudby kompletný playlist, ale napadlo ma, že to môžem obmieňať spolu s iným typom článkov o hudbe, a tak sem dnes dávam iba jednu moju momentálne celkom obľúbenú pesničku od britskej deathcorovej skupiny Bring Me The Horizon. Je možné, že ju z vás budú poznať len niekoľkí, - teraz myslím všeobecne túto skupinu - lebo väčšina blogeriek má radšej úplne iný štýl. Ja som tu už veľakrát spomínala, že mám rada naozaj všetko a patrí tam aj niečo takéto tvrdšie. Občas mám náladu len na tvrdú hudbu, sú chvíle, keď preferujem také typické "slaďáčky".

BMTH nepočúvam moc dlho, ale vďaka Rai som si od nich obľúbila hneď niekoľko pesničiek. Táto ma oslovila hneď, ako som si ju pustila, ten refrén, Oliho hlas.. Kto niečo také dokáže je proste pán - inak to povedať neviem. Áno, sú časti, pri ktorých mám pocit, že som naozaj zachrípnutá, ale budiž, mne to k tomu patrí. Budem rada, ak mi do komentárov napíšete, čo za hudobné štýly preferujete a ktoré naopak neobľubujete. Ak sa tu nájde niekto, kto má rád aj čosi takéto, poteším sa tipom na nejaké iné skupiny a vaše obľúbené pesničky.

Viem, že je to krátky článok, ale mala som chuť dať tu aj niečo takéto, aby ste furt nemuseli vyčitovať tie moje denníčky alebo úvahy. S blogom zatiaľ neplánujem nič meniť, aj keď ma napadlo nové roztriedenie článkov a celkovo nové menu, ale zatiaľ to nemám úplne premyslené a nič nechcem riskovať, aby to náhodou nerozhodilo všetko, čo tu mám. Od nového roku tu budem mať zoznam kníh, ktoré prečítam, aby som v tom mala trochu prehľad, lebo absolútne nemám predstavu, koľko čítam.

Ešte úplne nakoniec, bola by som rada, ak by ste sa zapojili do projektu BOOKEATERS, ktorý vymysleli tri blogerky, ktoré mám naozaj rada. Podľa mňa je ten nápad geniálny, bookworms v podstate nebudú mať nič na práci, iba si zaznamenať, čo práve dočítali /ale viac na blogu projektu/. Ak teda milujete knihy, je to čosi pre vás.


Michael Northrop - V pasci

25. december 2013 at 11:20 | Julls |  Recenzie

Názov: V pasci
Originálny názov: Trapped
Autor: Michael Northrop
Štát: USA
Rok vydania: 2013
Počet strán: 215
Text na obálke: V deň, keď začala snehová búrka, nikto netušil, že bude trvať celý týždeň. Malebný pohľad z okna čoskoro zahalia nekonečné záveje snehu. Všetci zostanú uväznení vo svojich domovoch a ostáva im len dúfať, že prežijú...
Scotty a jeho kamoši Pete a Jason patria k posledným siedmim študentom, ktorí čakajú v budove svojej strednej školy, k=ym po nich niekto príde. Čoskoro im však dôjde, že im nezostáva nič iné, než v škole prenocovať. Čo z ich pohľadu vôbec nevyzerá ako zlý nápad, pretože tam s nimi zostali aj dve dievčatá. Zrazu však vypadne prúd a kúrenie prestane fungovať. Na opustenú budovu doľahne tma a chlad. Na streche sa hromadí sneh, ktorý ich môže každú chvíľu zavaliť. Dni plynú, snehové záveje sú vyššie a vyššie, v škole je šialená zima, trápi ich hlad a nešťastné myšlienky. Všetci si uvedomia, že nastáva boj o prežitie a že budú musieť učiniť najťažšie rozhodnutie vo svojich životoch.

Testovanie kozmetiky na zvieratách

21. december 2013 at 21:27 | Julls |  Články na tému...
Určite ste o tom už všetci počuli. Stovky zvierat zatvorených v klietkach, ktoré každodenne prežívajú muky. Už ako mláďatá ich chytajú a tak väčšina ani nepozná svoj pôvodný domov či prírodu. A toto všetko len pre jeden dôvod - ľudia a kozmetika. Tento článok chcem napísať už dlhšie. Prečo to robíme? Spôsobujeme bolesť nevinným živočíchom? Stojí nám to za to? Tieto otázky si kladiem stále, keď rozmýšľam o tejto téme. Prečo na to využívame práve ich? Psy, mačky, potkany, zajace či myši? Videla som veľa fotografií, kde sú podmienky, v akých podmienkach dané firmy chovajú pokusné zvieratá; neviem kde to bolo, kto to fotil a prečo, ale jedno viem určite - príjemný pohľad to nebol, doslova som cítila bolesť. Na niektorých boli dokonca psy či mačky po pokusoch a z nich mi bolo naozaj zle. Tiež som o tom veľa čítala. Tisícky ľudí proti tomu bojovali a stále bojujú. Neviem, aký je tento stav v súčasnosti, ale niekde tie nové obrázky vzniknúť museli.
Pravdepodobne dnes všetko skúmajú vedci s nejakými látkami, ktoré sú vytvorené ľuďmi a pripomínajú ľudskú pokožku. Prečo to nerobili už od začiatku? Dôvodov je asi viacero, jedným z nich sú však určite peniaze. Je úplne jasné, že vyjde lacnejšie a je ľahšie vziať nejaké zviera a skúšať to na ňom. V porovnaní s vytvorením umelej pokožky je to finančné nič. Úprimne, kto si radšej nevezme peniaze navyše a vymení ich za nejakú náhradu? Málokto. Nemusí ísť práve o konkrétne testovanie na zvieratách, sme takí, bohužiaľ.

Toto je jeden z najhorších spôsobov týrania. Tie živočíchy za to nemohli! Je mi jedno, akú skvelú starostlivosť mali pred pokusmi, ide o to, ako z toho vyšli. Väčšina bola buď trvalo zranená, zmrzačená, či dokonca mŕtva. Už dávno sme si mali uvedomiť, čo spôsobujeme. Áno, všetko je obchod a niekto niečím zaplatiť musí, ale takto? Oplatí sa to vôbec? Aj tie zvieratá cítia a žijú. Z určitého hľadiska sú presne rovnaké ako my a majú za to trpieť? Ten, kto na takýto spôsob testovania prišiel, bol jednoducho tyran. A nechce sa mi veriť, koľkí po ňom zopakovali. Možno to už dneska ani neexistuje, ale niekedy to tu určite bolo...

Obdivujem tých, ktorí radšej dali financie do vytvorenia umelých látok a vo svojej firme skončili s týraním. Zaujímalo by ma, ktoré kozmetické značky nie sú a nikdy neboli testované na zvieratách. Mohli sme pomôcť aj my kupovaním výlučne takýchto produktov a tým pádom by zvyšné firmy skrachovali. Som rada, že veda pokročila natoľko, že v súčasnosti vyrobiť niečo podobné nie je problém a že to tak naozaj funguje.

Winter time is here, yay!

12. december 2013 at 12:19 | Julls |  Diary
Konečne je to tu. Ten čas sviečok, teplých svetrov, snehu, pokoja a pohody. Ako som sa ja na toto tešila! Zimu ako takú mám rada naozaj len v určitých prípadoch. Vonku mráz aspoň -6°C, napadané pol metra snehu, všade bielo a poletovanie vločiek nehybnou krajinou. Takéto počasie priam láka vyjsť vonku na nejakú prechádzku. Milujem ten pocit, keď takto môžem ísť von so psom, sama, nikde nič, ticho, žiaden vietor, nič sa nepohne. A potom keď zrazu v diaľke na lúke zbadám zopár tmavých bodiek - či už identifikovateľných alebo nie, pes zaťahá za vodítko, mykne sa s pohľadom upreným na tieto zvieratá a ja ho musím držať čo najpevnejšie, aby sa za srnkami nerozbehol. Alebo líškou či jeleňmi.

Druhá alternatíva, ktorú mám tiež rada je už trochu spoločenskejšia - keď s ocinom a so sestrou ideme každý rok na imelo a čečinu. Vtedy tiež vezmeme Koskiho /nášho psíka/, ale dáme mu aj popruhy, vezmeme sane a vyjdeme von z dediny na pustené lúky. Každý rok chodievame na to isté miesto, vyzerá to tam čarovne. Je to vlastne taká veľká plocha na miernom kopci, kde nerastú stromy, iba tráva a nejaký iný porast pokrytý snehom. Tvorí to taký oblúk a naokolo je les. Iba v strede tejto obrovskej čistinky, alebo ako to nazvať, je jediný strom a tam rastie to imelo. Ocino ho ide nazbierať a ja so sestrou a so psom zatiaľ chvíľu pozorujem okolie /väčšinou tam stretávame srny/, Koskiho necháme zapriahnutého do tých sánok /áno, náš pes dokáže ťahať, však kríženec huskyho!/ a potom si nájdeme nejakú činnosť - väčšinou sa obhadzujeme snehom. Keď sme už celkom skrehnuté, vraciame sa domov s plne naloženými saňami, ešte aj každý z nás niečo ťahá, psa väčšninou už držím klasicky na vodítku ja, lebo keďže nie je čistokrvný, je menší ako huskyovia a tak by asi nevládal, namiesto neho ťahá sane ocino. Viem, musí byť na nás komický pohľad, ale mám to rada. Keď prídeme domov, zahrabem sa do diek medzi knihy so šálkou niečoho teplého v ruke a čítam, čítam, čítam... Perfektný to čas. Takto som strávila aj deň po Mikulášovi, minulú sobotu.
Untitled